Markova choroba (Mch) je infekčné lymfoproliferatívne – nádorové vírusové ochorenie kura domáceho, celosvetovo rozšírené. Pôvodca je herpesvírus (obalený DNA-vírus) úzko spojený s infikovanou bunkou. Vírus sa množí hlavne v bunkách lymfocytov a v perových folikuloch. Napriek plošnému očkovaniu vo veľkochovoch kurčiat od roku 1969, Markova choroba v týchto chovoch stále robí veľké problémy. Značné straty môže spôsobiť aj v drobnochove.
Rozlišujú sa tri typy vírusu:
-
patogénne kmene Mch a ich atenuované varianty – vakcinačné kmene
-
apatogénne kmene (nedali sa použiť na vakcináciu proti Mch, nechránili kurčatá pred klinickými prejavmi choroby)
-
herpesvírus moriek (THV) – apatogénny pre kura domáceho, používaný na vakcináciu od roku 1969.
Proti Mch sa vakcinujú jednodňové kurčatá v liahni, injekčne do svalu, živou hlboko zmrazenou vakcínou. Vakcína sa musí uchovávať v tekutom dusíku a manipulácia s ňou je náročná. Niektoré liahne používajú aj vakcináciu in ovo. Úlohou vakcín je obsadiť predilekčné miesta – receptory buniek vnímavé na vniknutie vírusu Mch do bunky, menej patogénnym – atenuovaným vakcinačným vírusom, aby sa už následná infekcia virulentným kmeňom vírusu nemohla uplatniť. Vakcináciou sa u kurčiat navodzuje celoživotná virémia apatogénnym kmeňom, neschopným vyvolať klinické príznaky choroby.
Vplyvom vakcinácie od roku 1969 sa z terénneho patogénneho kmeňa vírusu Markovej choroby vyselektoval virulentnejší variant (vMch), na ktorý už pôvodná vakcína nemala dosah. Ďalšie vakcíny boli pripravené atenuáciou (oslabením virulencie) patogénneho kmeňa vírusu Markovej choroby (kmeň Rispens). Táto vakcína mala zase účinnosť len určitý čas, kým sa znova nevyselektovali ešte virulentnejšie kmene vvMch. V súčasnosti sa vo veľkochovoch kuriat používa dvojnásobná dávka atenuovanej vakcíny. Napriek tomu sa vyskytujú ešte virulentnejšie kmene +vvMch. Vakcíny proti Mch chránia hydinu pred nádorovou formou Mch, ktorá bola najčastejším problémom chovov. V súčasnosti čoraz častejšie zisťujeme nervovú formu Mch, ktorá často decimuje hlavne odchovy nosníc. Zvieratá v chove postupne hynú, nakoľko pre paralýzu behákov sa nevedia dostať k potrave a vode. Diagnóza problému v chove býva zdĺhavá a zložitá. Je potrebné vylúčiť iné príčiny ochrnutia zvierat, hlavne vplyv rôznych toxínov s krmive, iné infekcie (Reo vírus, mykoplazmy…) Diagnózu potvrdí histologické vyšetrenie n.ischiadicus a PCR test zameraný na diferenciálnu diagnostiku terénneho vírusu od vakcinačného kmeňa Mch. Vakcinácia proti Mch ukazuje, že ak sa nezmenia podmienky šírenia vírusu (čo v prípade Mch je chov hydiny vo vysokých koncentráciách na jednom mieste a nedostatočné zoohygienické opatrenia), tak sa aj vplyvom vakcinácie môžu vyselektovávať viac patogénne kmene vírusov.
Klasicky môže choroba prebiehať akútne, keď sa v priebehu 4 – 6 týždňov vytvoria lymfoidné nádory na koži a na vnútorných orgánoch. Chronická forma sa prejavuje postihnutím periférnych nervov – parézou až paralýzou behákov či krídel s následným úhynom následkom vysilenia, smädu a hladu, alebo postihnutím očí. Očná forma sa vyskytuje zväčša u dospelých zvierat, oko ostáva trvale postihnuté. Pokiaľ si zviera nájde potravu a vodu nedochádza ku zmenám celkového zdravotného stavu, zostáva však trvalým vírusonosičom.
Priebeh a forma choroby závisí od patogenity a množstva pôvodcu, veku (včasnosti infekcie), imunitného stavu a genetickej vnímavosti infikovaných zvierat a na zoohygienických podmienkach v chove. Vírus má imunosupresívne účinky, čo sa môže prejaviť aj vyšším výskytom bakteriálnych, plesňových a parazitárnych chorôb v chove a nedostatočnou imunologickou odpoveďou na vakcinácie. V ostatnom období pozorujeme častý výskyt Markovej choroby s adenovírusovou infekciou, pričom klinický a patologicko-anatomický obraz nie je typický pre Markovu chorobu ale vírus sa dá potvrdiť sérologickým a histologickým vyšetrením. Taktiež sa vírus Mch môže súbežne vyskytovať s vírusom leukózy. Vírusy sa môžu spolu množiť v jednej infikovanej bunke, dokonca vírus Mch môže prenášať gén – provírus leukózy (retrovírusy majú enzým reverznú transkriptázu, ktorý im umožňuje vbudovať svoj infekčný gén – provírus do genómu bunky hostiteľa a tam dlhodobo pretrvávať, ale zároveň sa aj šíriť bunkami klinicky zdravého hostiteľa na ďalšie generácie, aj pri transplantáciách a pri výrobe vakcín…). Klinicky sa to môže prejaviť tvorbou lymfoidných nádorov, pričom sa nedá určiť či ide o leukózu alebo Mch. Základným diferenciálnym znakom odlišujúcim Markovu chorobu a leukózu je vek klinického postihnutia. Pri Markovej chorobe sa lymfoidné nádory tvoria do veku 6 mesiacov, pri leukóze u zvierat starších ako 6 mesiacov. Klinickú a patologicko-anatomickú diagnózu potvrdí sérologické a histologické vyšetrenie (pri Mch sa nádory tvoria z T-lymfocytárnych buniek, pri leukóze z B-lymfoctárnych buniek).
Najviac vnímavé na infekciu vírusom Mch sú malé kurčatá, najmä v prvom týždni veku. Potom sa ich vnímavosť znižuje. Materské protilátky ich nechránia pred infekciou. Staršie zvieratá sa môžu tiež nakaziť, ale zvyčajne bez klinického prejavu ochorenia alebo s prejavom chronických foriem choroby. Zdrojom infekcie v chove sú staršie infikované zvieratá a chovné zariadenie – hlavne prach z peria, ktorý sa usádza na vetracích systémoch, stenách… Čím mladšie je kurča a čím väčšie je množstvo virulentného vírusu v prostredí, tým býva forma a priebeh choroby rýchlejší a ťažší.
Diagnóza sa určí na základe klinických a patologicko-anatomických príznakoch. Potvrdí sa sérologickým, histologickým vyšetrením a PCR testom. Diferenciálne diagnosticky treba vylúčiť retrovírusové infekcie, tuberkulózu hydiny, pseudomor hydiny, hypovitaminózy B, D a E, niektoré parazitózy, toxikózy….
Prevencia spočíva hlavne v dôslednej asanácii a čistení chovných zariadení, liahní, prepravných áut, vetracích zariadení hál, v izolácii a likvidácii infikovaných a latentne chorých zvierat. Vo veľkochovoch sa vakcinujú 1 dňové kurčatá – budúci rodičia a kuričky znáškových plemien. Brojlerové kurčatá, ktoré sa vykrmujú do cca 42 dní veku nie je potrebné vakcinovať, pretože klinicky sa infekcia prejaví zvyčajne až u starších kurčiat. Dnes sú žiadané aj brojlerové kurčatá s dlhšou dobou výkrmu. Tu je potrebné zhodnotiť potrebu vakcinácie vzhľadom k infekčnému tlaku prostredia, v ktorom sa kurčatá odchovávajú. V súčasnosti sa šľachtenie hydiny zameriava aj na zvýšenie genetickej odolnosti proti Markovej chorobe, čo je asi najlepšia cesta k riešeniu uvedených problémov v chovoch hydiny, nakoľko stále vznikajú viac virulentné kmene vírusu Markovej choroby. Základom prevencie však stále ostávajú dobré zoohygienické podmienky!
V súčasnosti sa vyvíjajú nové rekombinantné DNA vakcíny , ktoré budú chrániť kurčatá pred vysoko virulentnými kmeňmi Mch, ale zároveň sa môžu použiť ako vektor na ochranu nielen proti Mch ale aj proti ďalším vírusovým chorobám hydiny. Čas ukáže aký efekt budú mať rekombinantné vakcíny na vývoj patogenity vírusov v populácií hydiny.