Louis Pasteur  (1822 -1895) zakladateľ mikrobiológie a imunológie dospel k záveru, že všetky nákazlivé choroby spôsobujú mikróby. Pri výskume cholery hydiny  (Pasteurelova choroba)  dokázal, že keď sa organizmus infikuje oslabenou kultúrou choroboplodných zárodkov,  vytvára si odolnosť proti príslušnému ochoreniu.  Pripravil vakcínu proti besnote. Položil základy aktívnej imunizácie – metódy preventívneho očkovania proti nákazlivým chorobám.

Vývoj vakcín –  ako prevencie infekčných chorôb,  sa rýchlo začal  rozvíjať  od polovice 20. storočia.  Postupne boli pripravené vakcíny proti  vážnym infekčným  chorobám  ľudí aj zvierat. V súčasnosti sa preferuje prevencia  viacerých chorôb pomocou vakcín, pričom sa však často nezohľadňuje skutočná potreba vakcinácie proti niektorým chorobám.  Stále pribúdajú vakcíny proti novým infekciám. Často sa len živelne dopĺňajú vakcinačné programy. Je otázne, do ako miery organizmus zvláda množstvo vakcín (antigénov), ktoré súčasné vakcinačné programy (ľudí aj zvierat)  odporúčajú. Tu je potrebné pripomenúť, že samotná vakcinácia je len jednou časťou prevencie infekčných chorôb. Nesmierne dôležité je aj minimalizovanie podmienok, ktoré umožňujú danej infekcii vyvolať vážne ochorenie! Vakcinácia by mala predstavovať menšie riziko ako infekcia patogénnym mikroorganizmom proti ktorému má vakcína chrániť.

Vždy je to len menšie zlo!  Preto použitie každej vakcíny by sa malo veľmi dôkladne prehodnotiť, do akej miery je vakcinácia proti danej infekcii opodstatnená.  Tým, že každý jedinec  je iný, nie je samozrejmosťou, že po vakcinácii je každý solídne chránený pred ochorením.  Je to často len pohodlnejšie  ako zmeniť zaužívané návyky. Na aktívnu ochranu proti infekcii vplýva viac faktorov.
Najdôležitejšie sú: imunitný stav a imunitná vyspelosť vakcinovaného jedinca, jeho výživný stav, iné stresové situácie, kvalita a forma použitej vakcíny, spôsob vakcinácie, infekčný tlak prostredia (patogenita,  rôznorodosť,  množstvo patogénov) a ďalšie.

Imunizácia (vakcinácia)  je spôsob navodenia špecifickej ochrany proti niektorým mikrobiálnym pôvodcom prenosných a nebezpečných ochorení.  Jej cieľom je navodiť dostatočnú odolnosť na prevenciu klinických prejavov prirodzenej infekcie.

Špecifická ochrana – proti jednej infekcii  môže byť navodená pasívne alebo aktívne – v oboch prípadoch prirodzene alebo umelo:

• pasívna – cestou materských protilátok (prirodzená ochrana) alebo pomocou  hyperimúnneho séra (umelo vytvorená ochrana)
• aktívna – získaná po vakcinácii (umelo vytvorená ochrana) alebo po prirodzenom  prekonaní  infekcie (prirodzene získaná ochrana)

Vakcíny :

 Ich úloha:

Každá vakcína obsahuje antigén alebo viac  antigénov  z patogénov,  proti  ktorým si má očkovaný jedinec vytvoriť odolnosť  tak, že pri následnej infekcii patogénnym kmeňom, proti ktorému bol očkovaný, klinicky neochorie, resp. len s miernym klinickým prejavom.    Vakcinácia  sa považuje  za  „menšie  zlo“ ako infekcia patogénnym kmeňom danej nákazy.  

Rozdiel medzi inaktivovanými a živými vakcínami:

Inaktivované vakcíny obsahujú usmrtené telá (alebo časti tiel) patogénov (vírusov, baktérií) a inaktivované bakteriálne toxíny. Okrem toho musia obsahovať adjuvantnú látku, ktorej úlohou  je silne vyprovokovať imunitný systém jedinca aby inaktivované  – usmrtené  cudzie antigény rýchlo nezlikvidoval,  bez vytvorenia dlhodobejšej ochrany. Zdravý imunitný systém by to urobil. Druhou úlohou adjuvantnej látky je  čo možno najdlhšie udržať  inaktivované antigény v mieste vpichu, aby kontakt imunitných buniek s antigénmi  bol čo najdlhší. Preto adjuvantná látka musí byť dráždivá, telu cudzia – jedovatá, ktorá spôsobí lokálny zápal niekedy až nekrózu tkaniva.  Používajú sa  adjuvantné  látky  s obsahom hliníka, vo veterinárnej medicíne sa používajú ako adjuvantné látky aj špeciálne upravené minerálne oleje. Okrem týchto  účinných zložiek inaktivovaná vakcína obsahuje aj stopy živných médií a tkanivových kultúr,  na ktorých boli baktérie a vírusy množené, stopy konzervačných látok aj antibiotík, ktoré sa používajú pri množení vírusov. Môžu tiež obsahovať stopy inaktivačných činidiel (formaldehyd), ktoré boli použité na inaktiváciu vírusov či baktérií. Všetky tieto zložky sú pre organizmus cudzie, toxické a môžu vyvolať  aj alergickú reakciu až anafylaktický šok. Chránenosť  po inaktivovaných vakcínach sa má  prejaviť  hlavne  v  tvorbe protilátok proti antigénom obsiahnutým vo vakcíne. Na dosiahnutie  chránenosti     sa ich podanie musí opakovať – je nutná aspoň jedna  revakcinácia.  Inaktivované vakcíny sa aplikujú vždy injekčne buď podkožne alebo do svalu.

Živé vakcíny obsahujú živé ale oslabené – atenuované  kmene vírusov.  Vakcinačné kmene sú oslabené do tej miery, aby nespôsobili klinické ochorenie,  ale zároveň aby si zachovali imunitné vlastnosti – aby dokázali imunitný systém vyprovokovať natoľko, že si vytvorí dlhodobejšiu odolnosť aj proti patogénnym kmeňom danej choroby. Živé vakcíny obsahujú  aj stopy živného média, ktoré obsahuje antibiotikum  a  tkanivových kultúr na ktorých boli vírusy množené. Vírusy sa množia na tkanivových kultúrach – živých bunkách, ktoré však môžu v sebe obsahovať  aj napriek najväčšej kontrole iné skryté vírusy napr. niektoré retrovírusy, hepadnavírusy…. Pri inaktivácii sa teoreticky inaktivujú,  ale pri živých vakcínach sa môžu preniesť do vakcinovaných jedincov. Takéto vírusy sa môžu vbudovať do genetického kódu a môžu sa prenášať aj na ďalšie  generácie. To je tiež jedno  skryté riziko používania živých vakcín zvlášť pri podávaní vakcíny do svalu alebo podkožne.  Živé vakcíny by mali stimulovať  bunkovú imunitu aj tvorbu protilátok tkz. humorálnu imunitu.  Živé vakcíny  – v závislosti od infekcie proti ktorej sa vakcinuje  –   môžu sa  aplikovať per orálne (do úst – spravidla v pitnej vode), alebo  na sliznicu horných dýchacích ciest sprejom  či nakvapkaním do oka, injekčne do svalu alebo podkožne.

V praxi sa ešte stretávame so subjednotkovými  vakcínami. Tie môžu byť tiež živé (viazané na vektor – spravidla iný vírus)) alebo inaktivované. Rozdiel  je  v tom, že pri subjednotkových   vakcínach sa na imunizáciu nepoužíva celý antigén – vírus či baktéria ale len ich časti, ktoré z hľadiska imunitnej odpovede  jedinca majú najväčší význam.

• subjednotkové vakcíny získané izoláciou imunogénov z celobunkových organizmov – acelulárne vakcíny
• vakcíny pripravené zo syntetických peptidov
• vakcíny na základe rekombinantne  konštruovaných imunogénov
• epitopové vakcíny
• DNA vakcíny

Doterajšie  poznatky naznačujú, že  takéto vakcíny nemajú v terénnych podmienkach dlhodobo  dostatočnú účinnosť, nakoľko patogénne kmene sa vedia rýchlo  prispôsobiť  –  zmeniť sa tak, že získaná imunita hostiteľa  po vakcinácii subjednotkovou vakcínou už nepotlačí  ich množenie a realizáciu na hostiteľovi.

Viacvalentné vakcíny obsahujú v jednej vakcinačnej dávke antigény proti viacerým patogénom – chorobám. Môžu byť živé alebo inaktivované. V súčasnosti sa čoraz viac používajú,  nakoľko sa tým znižuje počet jednotlivých podaní  vakcín.  Imunitná odozva organizmu pri použití viacvalentných vakcín nebýva vždy dostatočná proti všetkým  patogénom obsiahnutým vo vakcíne.  Úzko to súvisí s vyspelosťou imunitného systému a infekčným tlakom prostredia, v ktorom očkovaný jedinec žije.

Autovakcíny sú spravidla inaktivované  vakcíny, ktoré obsahujú antigény – pôvodcov ochorení izolovaných v chove,  v ktorom sa autovakcína používa na riešenie zdravotných problémov zvierat. Tieto vakcíny so súčasnou úpravou manažmentu chovu, zoohygieny a výživy v chove  sú najúčinnejšie, nakoľko odrážajú aktuálne problémy daného chovu. Komerčne vyrábané vakcíny proti  zisteným infekciám v chove nemusia vždy komplexne odrážať  potreby imunizácie  zvierat v niektorých chovoch.

Kedy  sa vakcíny podávajú:

Mláďa  v závislosti od druhu býva prvé dni až týždne života chránené materskými protilátkami – MP (pasívna imunita), ktoré cicavce získavajú  hlavne kolostrom – prvým mliekom  v prvých hodinách života po narodení. Mláďatá vtákov získavajú materské protilátky zo žĺtka. Preto sú zdravie a imunizácia matiek veľmi dôležité na ochranu mláďat pred infekčnými chorobami, s ktorými sa mláďa v chove môže stretnúť. Zároveň skoré napitie kolostra je u cicavcov najcennejším  zdrojom  materských protilátok.  Titer MP v organizme mláďaťa klesá v závislosti od jeho počiatočnej výšky  a  infekčného tlaku danej infekcie v chove.

Kým u mláďaťa pretrvávajú MP nie je vhodné podanie živej vakcíny, nakoľko by sa MP zneutralizovali. Podanie inaktivovanej vakcíny je tiež neúčinné, kým imunitný systém mláďatka nie je schopný tvorby protilátok, čo je rozdielne u jednotlivých druhov  zvierat.  Ak je mláďa potrebné chrániť proti infekcii v tak mladom veku, môže sa použiť hyperimúnne sérum proti hroziacej infekcii alebo polyvalentné hyperimúnne sérum – pripravené proti viacerým infekciám ktoré môžu zvieraťu  hroziť.  Takáto pasívna imunizácia  sa robí  v chovoch psov, kde je veľmi  vysoký infekčný tlak  parvovirózy alebo psinky, pričom najdôležitejšie je upraviť v chove zoohygienu.

Každá imunizácia – vakcinácia  proti určitej chorobe sa má  riadiť pokynmi, ktoré odporúča výrobca danej vakcíny či hyperimúnneho séra!

Hyperimúnne séra – ich význam, prečo a kedy sa používajú:

• Hyperimúnne séra obsahujú špecifické protilátky  hlavne IgG  proti  určenej infekcii alebo aj viacerým infekciám.
• Používajú sa na  pasívnu imunizáciu proti hroziacej  infekcii,  kedy už nie je možná ochrana pomocou vakcíny.
• Môžu sa použiť profylakticky (preventívne),  terapeuticky (liečebne) aj  postexpozične.
• Zvyčajne sú pripravené na tom istom druhu zvierat, pre ktoré sa používajú  – homológne.  Heterológne sa pripravujú na inom druhu zvierat.  Izolované  samotné gamaglogulíny sa používajú hlavne v humánnej medicíne.
• Výhoda ich použitia je v  okamžitom nástupe ochrany, ktorá  postupne klesá.
• Nevýhodou je  krátkodobá ochrana, možné alergické reakcie, riziko krvou prenosných ochorení.

Vakcíny aj hyperimúnne séra  patria do skupiny farmaceutík označovaných ako biopreparáty  – ich zloženie sa nedá presne chemicky definovať, nakoľko  pri  ich výrobe sa používa biologický materiál,  tkanivové kultúry (živé bunky), rastové médiá , vírusy, baktérie….  Z toho dôvodu je riziko, že nie všetky šarže budú na 100% rovnaké.  Zároveň každý jedinec je iný a na podanie vakcíny či hyperimúnneho séra môže reagovať rôzne.  Závisí  to hlavne  od jeho imunitných , detoxikačných a antioxidačných  schopností  (geneticky, epigeneticky, druhovo aj plemenne dané vlastnosti).